Medzi vyznamenanými, ktorým prezident SR Peter Pellegrini udelil v sobotu 10. januára 2026 štátne vyznamenania, sú aj dve osobnosti, ktorých umelecké aktivity sú úzko späté so Slovenským národným divadlom.
Pribinov kríž II. triedy – za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky, najmä v oblasti tanečného umenia, udelil prezident SR Peter Pellegrini Emilovi Tomášovi Bartkovi, pedagógovi, tanečnému teoretikovi a kritikovi, dlhoročnému riaditeľovi Baletu SND.
Emil Tomáš Bartko sa popri štúdiu na Slovenskej vysokej škole technickej (dnešná STU) venoval svojej záľube – tanečnému umeniu v umeleckom súbore Lúčnica, kým predtým, počas stredoškolských štúdií, tancoval vo folklórnom súbore Čarnica. Legendárny Štefan Nosáľ ho v Bratislave podporoval a Emil T. Bartko prestúpil na Vysokú školu múzických umení, kde neskôr sám pôsobil od roku 1980 ako pedagóg. Na podnet prof. Nosáľa vytvoril aj niekoľko choreografií. Napríklad jeho Goralský tanec pre folklórny súbor Gymnik získal na prvom Československom festivale amatérskych folklórnych súborov v Poprade v roku 1971 Cenu za najlepšiu choreografiu. V rozmedzí rokov 1972 až 1974 bol Emil T. Bartko dramaturgom v SĽUK-u.
Významnou etapou bolo jeho pôsobenie v SND, kde bol umeleckým šéfom baletného súboru (1989 – 1995) a jeho riaditeľom (1996, 1999 – 2006). Emil T. Bartko bol členom odborných porôt na celoštátnych baletných a choreografických súťažiach (1977 – 1995), Medzinárodnej baletnej súťaži vo Viedni (2004), celoslovenských prehliadkach a súťažiach folklórnych súborov. Ako dramaturg, scenárista či režisér participoval na rôznych festivaloch.
Na svojom konte má 662 menných a 210 vecných hesiel slovenského a svetového tanečného umenia do slovníkov a encyklopédií. Aktívne reflektoval tanečné dianie na Slovensku aj prostredníctvom dvoch stoviek recenzií, kritík a komplexných hodnotení vybraných divadelných sezón pre denníky, týždenníky a časopisy.
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí, najmä v oblasti baletného umenia, udelil Peter Pellegrini Romanovi Lazíkovi, bývalému sólistovi Baletu SND, dlhoročnému prvému sólistovi Bavorského štátneho baletu v Mníchove a Viedenského štátneho baletu. Umelec už počas absolventského ročníka na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave sa stal sólistom Baletu SND. V tom čase ako prvý slovenský tanečník získal medailu na prestížnej baletnej súťaži International Ballet Competition v New Yorku. Nadviazal tak na úspech z roku 1994, keď sa stal finalistom medzinárodnej baletnej súťaže v Paríži. V roku 1996 dostal aj Cenu Philip Morris Kvet baletu/Ballet Flower Award ako najvýraznejší talent.
Roman Lazík pôsobil v zahraničí, napríklad v JAR, Izraeli, ale aj v Bavorskom štátnom balete v Mníchove, kde sa stal v roku 2003 prvým sólistom. Na scéne Viedenského štátneho baletu debutoval v októbri 2007 v hlavnej postave v balete Romeo a Júlia. V roku 2010 ho vymenovali za prvého sólistu a s primabalerínou Ninou Polákovou ako „danseur noble“ vytvoril prominentný tanečný pár. Počas svojej kariéry tancoval na najprestížnejších baletných scénach sveta, ako Boľšoj Teatr v Moskve, Semperoper v Drážďanoch alebo divadlá v Paríži, Tokiu, Toronte, Berlíne, Hamburgu či Lipsku.
Po ukončení dlhoročnej úspešnej medzinárodnej tanečnej kariéry sa Roman Lazík etabluje ako hosťujúci baletný majster.
