V marcových dňoch si popri príjemných udalostiach a aktivitách spomíname aj na tie smutné, súvisiace s úmrtím členov činoherného súboru SND.
S výraznou osobnosťou, skvelým divadelným, filmovým i televíznym hercom a vynikajúcim rozprávačom Jozefom Kronerom sme sa s úctou a vďakou rozlúčili na scéne DPOH v deň jeho nedožitých 74. narodenín pred štvrťstoročím 20. marca 1998.
Narodil sa v Staškove na Kysuciach, náhle nás opustil v Bratislave 12. marca 1998. Veľa postáv, ktoré stvárnil, bolo vlastne zrkadlovým odrazom jeho charakteru – ľudia dobrí, humánni, často bezbranní voči svetu, jeho krutosti či ľahostajnosti, uviedlo SND na rozlúčke. Legendárnym sa stal Kronerov prof. Poležajev, Kubo či Jožko Púčik z martinského divadla, kde pôsobil v rokoch 1948 – 1956; na našej prvej scéne, kde účinkoval v rokoch 1956 – 1984, si živo spomíname napríklad na Dr. Galéna z Bielej nemoci, Uhríka z hry Kým kohút nezaspieva, Mateja Niča z Pokusu o lietanie. Obdivovali sme jeho legendárneho Tovjeho z Fidlikanta na streche, ktorého uviedol na Novej scéne. A kto by si pri mene Jozef Kroner nevybavil v mysli jeho Tóna Brtka z filmu Obchod na korze ocenenom americkým Oscarom a cenou na Filmovom festivale vo francúzskom Cannes? „Postavy tragikomické sú zrejme Kronerovým osudom,“ napísal umelcov priateľ a kolega Ladislav Chudík. Výnimočné fyzické danosti a charakteristický hlas ho na jednej strane predurčovali na komické postavy a na druhej, ako sám uvádzal, mu umožňovali hrávať postavy vnútorne zložité, rozporné. Spomínal tiež, že stvárňovať rozdielne postavy je vzrušujúca hra akoby vášnivého šachistu; hra svetiel, farieb alebo umenia svetla a tieňa, čo by sme mohli prirovnať k rembrandtovským plátnam. Jozef Kroner mal rád úlohy, ktoré „voňali človečinou“, a vďační diváci si zo stretnutí s mimoriadnou umeleckou osobnosťou, akou bol Jozef Kroner, odnášali tú vzácnu vôňu, spontánny smiech a veľmi často i smiech cez slzy...
Vo veku nedožitých 54 rokov opustil svojich divadelných kolegov a priateľov – i divákov rodák zo Spiša Vladimír Durdík. Narodil sa v máji roku 1949, zomrel 9. marca 2003, teda pred dvoma desaťročiami.
Mladícky zjav, zamatový hlas, nezameniteľný úsmev, šarm a dobrosrdečnosť predurčovali Vladimíra Durdíka stvárňovať romantických hrdinov. Pochádzal z rodiny s divadelnou tradíciou, po otcovi zdedil krstné meno i talent, ktorý sa prejavil už v detskom veku na striebornom plátne. Po absolvovaní Vysokej školy múzických umení pôsobil štyri roky v Štátnom divadle v Košiciach. V roku 1975 sa stal členom Činohry Slovenského národného divadla, kde naposledy účinkoval krátko pred svojou smrťou 26. februára 2003 v hre Prelet nad kukučkiným hniezdom. Aj táto úloha bola dôkazom, že jeho herectvo bolo bez typovej „zaškatuľkovanosti“ a pohybovalo sa od komediálneho prejavu až po postavy vyžadujúce hlbšiu analýzu charakteru. V Činohre SND bol dvadsaťsedem sezón a vytvoril vyše 50 postáv, napríklad Erharta Borkmana v hre John Gabriel Borkman, Alexeja Beľajeva v Mesiaci na dedine, Andreja Prozorova v Troch sestrách, Leonarda v Krvavej svadbe, Egeusa v Sne noci svätojánskej.
Vladimíra Durdíka sme vídavali na filmovom plátne nielen v slovenských, ale aj českých filmoch, v roku 2001 si dokonca zahral aj v americkom filme režiséra Jona Avneta Uprising/Povstanie. Na obrazovkách sa často predstavil v inscenáciách povestných televíznych pondelkov, spomeňme aspoň spracovanie diel Pavla Országha Hviezdoslava Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský, počúvali sme jeho zvučný hlas v rozhlase a patril tiež k skvelým recitátorom. Vladimír Durdík miloval život, niektoré z jeho aspektov sa mu stali osudnými; odišiel, žiaľ, príliš skoro.
