Soňa Valentová sa narodila v Trnave 3. júna 1946, zomrela v Bratislave 10. decembra 2022. Členkou Činohry SND bola od augusta 1967 do mája 2018.
Valentovej herectvo našlo oporu v mnohých režisérskych osobnostiach pred kamerou, rozhlasovým mikrofónom, ale najmä na divadelnej scéne. V Činohre SND za vyše päť dekád vytvorila vyše osemdesiat náročných postáv. Mladá absolventka VŠMU sa okamžite stala predstaviteľkou lyrických idealistiek, bezbranných naiviek, ale aj rafinovaných slečien z lepšej spoločnosti. Taká bola jej Ľudmila v Gorkého Vasse Železnovovej (1967, 1970) či zvodným tancom svoje okolie očarujúca Salome vo Hviezdoslavovej tragédii Herodes a Herodias (1970). Soňa Valentová postupne obohatila svoj repertoár o výrazné charakterové postavy. Z jej prvých veľkých úspechov v náročných divadelných rolách to bola napríklad Xiména v tragédii Pierra Corneilla Cid (1972), v rodinných vzťahoch zmätená slúžka Rosina v Casonovom Dome so siedmimi balkónmi (1973), Cordélia – najmladšia a najúprimnejšia z tria dcér v Shakespearovom Kráľovi Learovi (1975)... Z osudových žien, ktoré pod krásnym zjavom skrývajú sužovanú dušu, spomeňme napríklad Grušenku v Dostojevského Bratoch Karamazovovcoch (1981) či Elsu v Kákošovej réžii Sto hodín do zatmenia (1978).
Valentovej talent sa uplatnil aj v rolách absolútne kontrastných, v obyčajných ženských stvoreniach – Tatiana v Gorkého Meštiakoch (1982) či Galina vo Vampilovovom Love na kačice (1986). Rovnako aj na prvý pohľad v menej exponovaných postavách dokázala nahmatať zreteľný expresívny impulz a vytvoriť herecky bohaté psychologické štúdie – Kristína v Strindbergovej Slečne Júlii (1986), Slúžka v Lorcovej Krvavej svadbe (1987) či Lady Elisabeth v Karvašovom Zadnom vchode (1987).
V posledných rokoch aktívnej kariéry Sone Valentovej vynikli v jej stvárnení najmä postavy komediálneho ladenia, napríklad Bjeta Šálinka v záhoráckej verzii Tajovského Ženského zákona (1996) alebo despotická a nekompromisná hlavná sestra Ratchedová v dramatizácii románu Prelet nad kukučkiným hniezdom (1998). Do herectva niekdajšej predstaviteľky osudových múz prenikli tóny clivej baladickosti, ľudskej dojímavosti i bezbrannej dobrosrdečnosti. Až na jednu výraznú výnimku – úzkoprsú, direktívnu, ale i dlhé roky potláčanou láskou sužovanú Lýdiu Ivanovnu v inscenácii dramatizácie Tolstého Anny Kareninovej (2009).
V televízii to bola napríklad titulná Beatrice Cenci (1968), Lavínia v trilógii Smútok pristane Elektre (1971), Nila v Bubeníčke (1973), Hana v Trasovisku (1974) alebo Roberta v Americkej tragédii (1976); vo filme najmä krásna a nespravodlivo trpiaca Zuzana v Kladive na čarodejnice (1969) či Macocha v dnes už legendárnej rozprávke Perinbaba (1985).
Soňa Valentová uplatnila svoj talent aj v muzikáloch – v SND v legendárnej inscenácii Na skle maľované, ďalej v divadle Nová scéna v Bratislave i v DAB v Nitre.
Soňa Valentová pravidelne spolupracovala s režisérom, svojím manželom Pavlom Hasprom, jej herecké majstrovstvo však oslovilo aj mnohých ďalších majstrov, ako Karol L. Zachar, Miloš Pietor, Ľubomír Vajdička či Jozef Bednárik.
Za svoje výkony získala viacero ocenení, Cenu Janka Borodáča (1969), televíznu cenu Zlatý krokodíl (1975), titul zaslúžilá umelkyňa v roku 1988 a v roku 2006 si prevzala jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.
Soňa Valentová, jedna z najtvárnejších a divácky najpopulárnejších slovenských herečiek, bola nielen jednou z najvýraznejších predstaviteliek svojej hereckej generácie, ale aj pokorný človek a láskavá osobnosť.