Milada Synková sa po ukončení stredoškolských štúdií  a štyroch semestroch medicíny rozhodla pre umeleckú dráhu. V roku 1956 prišla na Slovensko. V septembri 1956 vyhrala konkurz na korepetítorské miesto v Miešanom zbore Československého rozhlasu v Bratislave a neskôr prešla spolu s ním pod Slovenskú filharmóniu ako členka Slovenského filharmonického zboru, kde pôsobila dvadsaťtri rokov. Paralelne vyštudovala Filozofickú fakultu UK – a súkromne sa venovala spevu u profesorky Anny Korínskej. Ešte pred skončením vysokoškolského štúdia ju prijali do Opery SND ako korepetítorku sólistov. Na toto miesto nastúpila v máji 1963 a pôsobila tu do konca života. 

V roku 1969 sa stala členkou  novozaloženého komorného súboru Camerata Slovaca pod vedením dirigenta Viktora Málka, kde tridsať rokov pôsobila ako korepetítorka a čembalistka. Počnúc týmto obdobím sa začala aj jej tridsaťpäťročná pedagogická spolupráca s VŠMU. V roku 1977 sa stala tiež členkou a neskôr korepetítorkou Speváckeho zboru mesta Bratislavy, vedeného Ladislavom Holáskom. Významnou pre ňu bola spolupráca s režisérom Milanom Sládkom na inscenácii Mozartovej Figarovej svadby v Opere SND: úspech Figarovej svadby na zájazde v Soule jej priniesol pozvanie prednášať na tamojšej univerzite. Ako pedagogička sa tam venovala predovšetkým slovanskej piesňovej tvorbe.     

Počas vyše 60-ročného pôsobenia v Opere SND mala za sebou desiatky operných inscenácií, ktoré po hudobnej stránke pripravovala v spolupráci s celým radom dirigentov. Okrem korepetovania so sólistami hrávala pravidelne na klávesové nástroje v orchestri, sprevádzala sólistov na koncertoch, ale neraz – vzhľadom k jej interpretačným dispozíciám – ju inscenátori obsadzovali aj do menších úloh. 

Milada Synková reprezentovala Slovensko aj v zahraničí, a to prevažne na umeleckých zájazdoch Opery SND, súboru Camerata Slovaca, Speváckeho zboru mesta Bratislavy a iných telies: takto participovala na viac než stovke zahraničných zájazdov.