Vedenie SND zarmútila správa o úmrtí jednej z najvýraznejších herečiek Sone Valentovej, ktorá dlhé roky patrila medzi popredné členky našej prvej činohernej scény.

Soňa Valentová sa narodila v Trnave 3. júna 1946, zomrela v Bratislave dnes, v sobotu 10. decembra 2022. Členkou Činohry SND bola od augusta 1967 do mája 2018.

 

Mladá absolventka VŠMU sa okamžite po príchode do SND stala predstaviteľkou lyrických idealistiek, bezbranných naiviek, ale aj rafinovaných slečien z lepšej spoločnosti. Taká bola jej Ľudmila v Gorkého Vasse Železnovovej (1967, 1970), Ester vo Vitracovej surrealitickej groteske Viktor alebo vláda detí (1969) a najmä zvodným tancom svoje okolie očarujúca Salome vo Hviezdoslavovej tragédii Herodes a Herodias (1970). Súvislý rad typologicky ohraničených postáv prerušovali i vďačnejšie úlohy – slepá Anna v Karvašovom Absolútnom zákaze (1969) či ustráchaná Isména – mladšia sestra titulnej Sofoklovej hrdinky Antigony (1971).

 

Valentovej herectvo našlo oporu v mnohých režisérskych osobnostiach pred kamerou, rozhlasovým mikrofónom, ale najmä na divadelnej scéne. Soňa Valentová dokázala postupne obohatiť svoj repertoár o výrazné charakterové postavy. Z jej prvých veľkých úspechov v náročných divadelných rolách spomeňme aspoň Ximénu ocitajúcu sa v súkolí rodinnej cti a vášnivého ľúbostného citu v tragédii Pierra Corneilla Cid (1972), v rodinných vzťahoch zmätenú slúžku Rosinu v Casonovom Dome so siedmimi balkónmi (1973), Cordéliu – najmladšiu a najúprimnejšiu z tria dcér v Shakespearovom Kráľovi Learovi (1975) alebo Slepé dievča v Kováčikovej rapsódii Krčma pod zeleným stromom (1976).

 

V televízii to bola napríklad titulná Beatrice Cenci (1968), Lavínia v trilógii Smútok pristane Elektre (1971), Nila v Bubeníčke (1973), Hana v Trasovisku (1974) alebo Roberta v Americkej tragédii (1976) a vo filme najmä krásna a nespravodlivo trpiaca Zuzana v Kladive na čarodejnice (1969).

 

Postupne od úloh krehkých romantizujúcich duší dospievala k rolám osudových žien, ktoré však pod krásnym zjavom skrývajú tragickými vírmi sužovanú ľudskú dušu: bola to napríklad Grušenka v Dostojevského Bratoch Karamazovovcoch (1981) či Elsa v Kákošovej Sto hodín do zatmenia (1978), vo filme zas Macocha v dnes už legendárnej rozprávke Perinbaba (1985).

 

Valentovej talent sa uplatnil aj v rolách absolútne kontrastných, v obyčajných ženských stvoreniach – Tatiana v Gorkého Meštiakoch (1982) či Galina vo Vampilovovom Love na kačice (1986). Rovnako aj na prvý pohľad v menej exponovaných postavách dokázala nahmatať zreteľný expresívny impulz a vytvoriť herecky bohaté psychologické štúdie – Kristína v Strindbergovej Slečne Júlii (1986), Slúžka v Lorcovej Krvavej svadbe (1987) či Lady Elisabeth v Karvašovom Zadnom vchode (1987).

 

V posledných rokoch aktívnej kariéry Sone Valentovej vynikli v jej stvárnení najmä postavy komediálneho ladenia, napríklad Bjeta Šálinka v záhoráckej verzii Tajovského Ženského zákona (1996) alebo despotická a nekompromisná vrchná sestra Ratchedová v dramatizácii románu Prelet nad kukučkiným hniezdom (1998). Do herectva niekdajšej predstaviteľky osudových múz prenikli tóny clivej baladickosti, ľudskej dojímavosti i bezbrannej dobrosrdečnosti. Až na jednu výraznú výnimku – úzkoprsú, direktívnu, ale i dlhé roky potláčanou láskou sužovanú Lýdiu Ivanovnu v inscenácii dramatizácie Tolstého Anny Kareninovej (2009).

 

S láskou budeme spomínať na vyše osem desiatok postáv, ktoré Soňa Valentová vytvorila v Slovenskom národnom divadle, na krehkú pôvabnú dámu, nezabudnuteľnú tragickú heroinu – presvedčivú v drámach, spontánnu a hravú v komédiách.