Staršia história

Na území dnešného Slovenska sa opera hrá už dobré tri storočia. Platí to predovšetkým pre Bratislavu, korunovačné mesto, predmestie cisárskej metropoly. A skutočne: z neďalekej Viedne do barokovej Bratislavy si rady odskakovali talianske operné spoločnosti. Neskôr, v tereziánskych časoch, vyrástli v meste paláce šľachty, v ktorých sa pravidelne muzicírovalo, hralo divadlo, a to aj opera. Súkromná operná spoločnosť grófa Johanna Nepomuka Erdödyho uviedla v rokoch 1785 – 1788 niekoľko desiatok naštudovaní širokého repertoáru v rozpätí od neskorého baroka po klasicizmus – opery serie, buffy i singspiely. Hrali Glucka, Haydna, von Dittersdorfa, Schenka, Mozarta, Anfossiho, Sartiho, staršieho Guglielmiho, Picciniho, Paisiella, Gazzanigu, Cimarosu, Salieriho, Grétryho, Bendu, Martina y Solera. Viaceré z titulov v ich prvom nemeckom preklade – Dittersdorfove diela Doktor und Apotheker, Betrugdurch Aberglauben, Liebe im Narrenhaus, Democrito Coretto, Paisiellov Re Teodorodi Venezia, Salieriho Grottadi Trifonio, Storaceho Equivoci – uviedli iba niekoľko týždňov po ich viedenských premiérach.

V rovnakom období si prebúdzajúce sa meštianstvo s prispením grófa Csákyho stavia prvé kamenné divadlo (1776) približne na mieste, kde dnes stojí historická budova SND. V 19. storočí význam mesta upadá. Mestské divadlo si prenajímajú nemecké a neskôr aj maďarské spoločnosti. Provinčné pomery však nebránia dramaturgickej pohotovosti. Rýchlo tu víťazí romantizmus – už o rok po parížskej premiére uvedú Boieldieuovo dielo Jeande Paris a Weberov Čarostrelec tu zaznie štyri roky po svojom prvom uvedení v Berlíne. Heinrich Marschner, pôsobiaci v tom čase v Bratislave ako domáci učiteľ hudby, tu premiéruje dokonca svoju prvotinu s názvom Kyffhäuserberg (1816). V tridsiatych rokoch sa na plagáte divadla pravidelne objavuje predverdiovská belcantová tvorba (Rossiniho Semiramide a Otello, Donizettiho Lucrezia Borgia, Belliniho Norma i Puritáni). Približne v tých istých rokoch. keď Boito s Facciom presadzujú v Taliansku Wagnera, hrá sa v Bratislave po prvý raz Lohengrin a Tannhäuser.

Koniec 19. storočia

V roku 1886 sa otvára nová budova Mestského divadla, ktorú postavili v eklektickom slohu podľa plánov viedenskej firmy divadelných architektov Helmera a Fellnera. Úvodným predstavením je Erkelova opera Bánk bán v podaní súboru budapeštianskeho národného divadla. V novej budove rýchlo víťazí verizmus, v poslednom roku storočia tu ako korepetítor získava skúsenosti legendárny dirigent Bruno Walter – a začiatkom ďalšieho storočia tu opera z Brna uvádza široký prierez českou tvorbou, a po prvý raz v Bratislave aj Čajkovského Eugena Onegina a Pikovú dámu.

Začiatok 20. storočia

V roku 1919 sa Bratislava stáva súčasťou Československej republiky. V roku 1920 začína v budove Mestského divadla pôsobiť profesionálne Slovenské národné divadlo, ktoré má popri činohre aj operný súbor. Činnosť rozbieha 1. marca 1920 premiérou Smetanovej Hubičky.

V období medzi dvoma svetovými vojnami operný súbor Slovenského národného divadla najvýraznejšie profilujú dvaja Nedbalovci: v stredoeurópskom kontexte uznávaný symfonický dirigent, skladateľ populárnych baletov a operety Poľská krv Oskar Nedbal (1923 – 1930) a jeho synovec Karel (1928 – 1938). So Smetanovou Predanou nevestou a Dvořákovou Rusalkou podnikol Oskar Nedbal v roku 1924 reprezentatívny zájazd Opery SND do Barcelony (Teatro Liceo) a Madridu (Teatro Real), umožnil vstup na scénu prvému slovenskému profesionálne školenému spevákovi, tenoristovi Jankovi Blahovi (1924) a ako autor revidovanej partitúry a aj ako dirigent sa zaslúžil o prvé uvedenie novoromantického diela slovenského skladateľa Jána Levoslava Bellu, opery Kováč Wieland (premiéra v roku 1926; dielo vzniklo v osemdesiatych rokoch 19. storočia). V tridsiatych rokoch, za čias Karla Nedbala na poste umeleckého šéfa, sa stala Opera SND špičkovým telesom v československom opernom kontexte, ktorý spoluvytvárali nielen české divadlá, ale aj nemecké súbory na území Sudet a pražský Neues Deutsches Theater. Premiéra druhého "mimosovietskeho" javiskového naštudovania Šostakovičovej Lady Macbeth Mcenského okresu (Ruskej lady Macbeth) v novembri 1935 prebehla za účasti stredoeurópskej opernej kritiky a premiérový večer v priamom prenose odvysielal francúzsky rozhlas! K pozitívam Nedbalovej modernej dramaturgie patria aj uvedenia opier Ferrouda, Blocha, Zemlinského, českej moderny, najmä však československá premiéra Prokofievovej Lásky k trom pomarančom (1931) a Roccovho Dibuka (1937).

Skvelú dramaturgickú ponuku poskytoval klasický repertoár: samozrejme, česká tvorba (slovenská opera sa zatiaľ pohybovala v rovine nedotvorených pokusov), cyklus piatich najslávnejších Mozartových diel, Gluckov Orfeus, Beethovenov Fidelio, zastúpené boli francúzske diela (Carmen s pôvodnými dialógmi v próze), z talianskych Rossiniho Villiam Tell, Verdiho Simon Boccanegra, Don Carlos, Otello, Falstaff, z Wagnera Zlato Rýna, Tristan a Isolda, Parsifal – posledné dve s bayreutským Gunnarom Graarudom a Josefom Kalenbergom, z ruských Boris Godunov, na repertoári boli aj štyri prvé veľké opery Richarda Straussa, ale aj Janáček. V československej premiére uviedli naštudovanie Korsakovovho Zlatého kohútika a Musorgského Soročinského jarmoku v inštrumentácii Čerepnina staršieho.

Významnými inscenačnými činmi boli naštudovania, pod ktoré sa podpísal príslušník českej medzivojnovej režisérskej avantgardy Viktor Šulc a otec modernej českej scénografie František Tröster. Šulc vytváral moderné, spoločensky zacielené metaforické a dynamické operné divadlo. Operu nielen v proklamáciách, ale aj výsledkami svojich prác ponímal ako najvyšší stupeň divadelnej syntézy. Pracoval v jednoduchom priestore, s javiskovým náznakom, symbolikou, expresivitu inscenácií výrazne umocňoval využitím svetla a projekcií ako výsostne dramatického prvku. Romantické príbehy (Hoffmannove poviedky, Faust) zbavoval dobových rekvizít, nachádzal skryté vzťahy medzi dielom a súčasnosťou (protitotalitná inscenácia Fidelia v roku 1936). 

Tridsiate roky

Bratislavská opera v tridsiatych rokoch pravidelne vystupovala na javiskách viedenských divadiel, recipročne prichádzala do Bratislavy vtedy umelecky veľmi kvalitná Volksoper. Na scéne Opery SND spievali mnohí významní hostia. Takmer domovské právo tu mala jedna z viedenských primadon Maria Németh i mladá a očarujúca Jarmila Novotná, veľké večery pre publikum pripravili tiež Gerhard, Achsel-Clemens, Kern, Flesch, Anday, Olczewska, Slezak, Pataky, Tauber, Piccaver, Mazaroff, Dermota, Jerger, Svéd, Norbert a ďalší sólisti z divadla na viedenskom Ringu. V roku 1931 ako Martha v d'Albertovej Nížine jediný raz vystúpila v Bratislave rodáčka z východoslovenského Prešova, straussovská hviezda Rose Pauly. Legendárnym ostalo tiež bratislavské vystúpenie Fjodora Šaľjapina (Mefisto, 1934) a Bratislava spoznala na ústupe zo slávy aj Emu Destinovú, prvého Pucciniho Calafa Miguela Fletu, ale tiež nastupujúcu verdiovskú megaprimadonu Zinku Kunc-Milanov (Leonora v Trubadúrovi, 1936 a 1937). Už koncom dvadsiatych rokov dirigovali v Bratislave svoje opery Mascagni (Sedliacka česť), Kienzl (Evangelimann) a Richard Strauss (Elektra, Gavalier s ružou).

Počas vojnových sezón musel súbor tvoriť bez svojich predchádzajúcich českých opôr. K vedúcim zjavom predošlého desaťročia (sopranistka Helena Bartošová, basista Arnold Flögl, tenorista Janko Blaho) prichádza v tomto období vlna nových, prevažne slovenských sólistov (Margita Česányiová, Zita Frešová, Mária Hubová a ďalší). Na voľných miestach sa postupne etabluje nastupujúca generácia spevákov a dirigentov. Omladený a neskúsený kolektív vedený dirigentom Josefom Vincourkom a dramaturgom (a zároveň tenoristom) Štefanom Hozom si trúfol aj na Musorgského Chovanštinu a ako jedno z prvých zahraničných divadiel uviedol Egkovho Peera Gynta, ktorého na repríze dirigoval sám skladateľ (1941).

Povojnové obdobie

Prvé povojnové roky sú experimentovaním na teréne javiskového tvaru predstavení v súčinnosti s modernou scénografiou (režisér Karel Jernek) a predovšetkým očakávaním reprezentatívneho národného operného diela. Sen sa napĺňa 10. decembra 1949 premiérou opery Krútňava od Eugena Suchoňa (1908 – 1993), ktorá zo SND odštartovala na púť viac než tridsiatimi európskymi javiskami, pričom ju, často vo viacerých naštudovaniach, uviedli všetky operné divadlá bývalého Československa. Prvé dve dekády komunistickej totality prinášajú výrazný rozvoj pôvodnej opernej tvorby, pričom drvivá väčšina týchto opusov je premiérovaná v SND: Suchoňova historická dráma Svätopluk, prvé opery Jána Cikkera Juro Jánošík a Beg Bajazid, Peter a Lucia Mira Bázlika a opera Juraja Beneša Cisárove nove šaty, na ktorú autor nadväzuje v osemdesiatych rokoch dielom Hostina. Po opadnutí vlny dogmatického socialistického realizmu sa dostáva k slovu aj zahraničná opera 20. storočia. V roku 1958 registrujeme v SND prvého slovenského Pelléasa a Mélisandu, nasledujú opery Brittena, Dessaua, Egka, Hindemitha, Martinů, Menottiho, Orffa, Prokofieva, Ravela, v sedemdesiatych rokoch Bartóka a Gershwina. Dve modelové diela hudobného divadla 20. storočia sa dostávajú na scénu SND v rokoch osemdesiatych – Stravinského Život zhýralca (1982) a Bergov Wozzeck(1986). Počnúc druhou polovicou storočia sa definitívne profesionalizuje tvorivý potenciál súboru – okrem umelcov s ukončeným vzdelaním na konzervatóriách sú tu aj absolventi hudobnej akadémie (Vysokej školy múzických umení) – dirigenti, režiséri, choreografi, zbormajstri, sólisti. Napredovanie v uvádzaní nových operných diel si nemožno predstaviť bez zástoja tenoristu Dr. Gustáva Pappa a barytonistu Juraja Martvoňa, Elena Kittnarová exceluje skvelou Emíliou Marty (Janáček: Vec Makropulos) a Ondrej Malachovský dáva modelový rozmer kreáciám ústredných hrdinov reprezentatívnych diel slovenskej opery –Suchoňovmu Štelinovi (Krútňava) a Svätoplukovi.

Od roku 1968 až po súčasnosť

Pookupačná moc (1968) používa operu ako výkladnú skriňu svojej kultúrnej politiky. Okrem hlavných miest sovietskeho bloku hosťuje Opera SND napríklad aj na festivaloch vo Wiesbadene, Oviede, Antverpách a vo Viedni. Recipročne, najmä v rámci festivalu Bratislavské hudobné slávnosti, hosťuje v SND moskovské Veľké divadlo, sofijská Národná opera, berlínska Staatsoper i Komische Oper, operné súbory z Leningradu, Belehradu, zo Zagrebu, z Ľubľany, budapeštianska Štátna opera (zväčša so všetkými svojimi speváckymi hviezdami). Bratislavské obecenstvo spoznáva Atlantova, Giuzeleva a Nesterenka, Višnevskú, Dimitrovovú, Tomovu-Sintow a ďalšie osobnosti. MirellaFreni tu spieva jednu zo svojich prvých Tatian (Eugen Onegin).

V sedemdesiatych rokoch dorastá ďalšia generácia spevákov schopná reprezentovať na svetových operných fórach, na čele s tenoristom Petrom Dvorským a basistom Sergejom Kopčákom. Niekoľko rokov predtým museli vynikajúce absolventky umeleckých škôl, debutujúce v SND – Lucia Popp a Edita Gruberová – ilegálne opustiť vlasť a voliť osud emigrantiek bez možnosti návratu, aby mohli v zahraničí naplno rozvinúť a uplatniť svoj fenomenálny talent. Najvýraznejšiu pečať hudobným naštudovaniam dávajú – popri starších dirigentoch na čele s Ladislavom Holoubkom – Tibor Frešo a ZdeněkKošler (sedemdesiate roky), Ondrej Lenárd a Oliver Dohnányi (osemdesiate roky a neskôr). Na tvorbu špičkových českých režisérov z prvých povojnových dekád (Jernek, Kašlík, Wasserbauer) nadväzuje najmä temperamentne realistický rukopis Miroslava Fischera (Faust, Salome, Lohengrin, Wozzeck, Tannhäuser, Otello...) a štylizovanejšie tvary Branislava Krišku (Hra o láske a smrti, Hrad kniežaťa Modrofúza, Fidelio, Vzkriesenie, Krútňava, Osud zhýralca...), ale aj inscenácie Júliusa Gyermeka (Verdiho diela, Albert Herring, Ariadna na Naxe...) – osobností, ktoré významným spôsobom vytvárali a emancipovali pozíciu režiséra v podmienkach slovenskej inscenačnej praxe. Na súmraku totality prichádza mladý Marián Chudovský so svojím provokujúcim a kontroverzne prijímaným Rigolettom a od činoherného divadla k opere kráča Jozef Bednárik s pútavým barokovo-revuálnym gejzírom nápadov (Faust).

November 1989 neprináša iba pád totality, ale aj ekonomicky náročnejšie prostredie pre rozvoj kultúry. Aspekty komercionalizácie sa nemohli nedotknúť ani smerovania Opery SND, ktorá sa v dramaturgii obracia skôr k overeným hodnotám. Na čele Opery SND stojí Juraj Hrubant, ktorý opäť pozýva Bednárika (Hoffmannove poviedky, Don Quijote...), ale aj Milana Sládka (Korunovácia Poppey) či Juraja Jakubiska (Krútňava). V tvorivej práci pre Operu SND úspešne pokračuje Marián Chudovský (Adriana Lecouvreur, La traviata, Panna Orleánska...). K speváckym osobnostiam, ktoré šíria dobré meno slovenského operného umenia nielen na javisku SND, ale i na popredných svetových javiskách, patria naďalej Peter Dvorský a Sergej Kopčák, výraznými osobnosťami súboru sa stávajú Peter Mikuláš, Miroslav Dvorský, Adriana Kohútková, Eva Jenisová, Ľubica Vargicová, Dalibor Jenis a ďalší. Začiatkom 90. rokov vstupuje na scénu mladý režisér Pavol Smolík (Madama Butterfly, Falstaff, Hamlet...). Dirigenti ďalšej generácie - Dušan Štefánek, Pavol Selecký, neskôr Rastislav Štúr - dostávajú príležitosti, ktoré im vytvoria priestor na dlhodobé pôsobenie v Opere SND. Súbor sa úspešne prezentuje na festivale v Edinburghu (1990), významné sú zájazdy do Paríža (1996) i do Japonska (1997). Jednou z priorít Mariána Chudovského, ktorý pôsobil vo funkcii riaditeľa Opery SND v rokoch 2002 – 2007, bolo presadzovať rôznorodosť repertoáru z hľadiska inscenačných poetík. Príležitosti dostávajú ďalšie režisérske osobnosti ako Martin Bendik (Hrad kniežaťa Modrofúza, Peter Grimes), Zuzana Gilhuus (Alcina, Lucrezia Borgia) a svoje legendárne inscenácie Eugena Onegina a Madama Butterfly prichádza do Bratislavy naštudovať svetoznámy nemecký režisér Peter Konwitschny. V práci pokračuje Bednárik (Don Giovanni, Turandot...), Chudovský (Macbeth, Sedliacka česť, Komedianti, Boris Godunov) i Smolík (Hubička, Martin a slnko, Puritáni...). V roku 2004 sa v SND prvýkrát uskutočňuje Medzinárodný festival hudobného divadla. Členom súboru Opery SND zostáva operná hviezda prvej veľkosti Sergej Larin. So súborom spolupracuje vynikajúci maďarský dirigent János Kovács i mladý Jaroslav Kyzlink. Významnou udalosťou nasledujúceho obdobia je hosťovanie poľského režiséra Mariusza Trelinského s jeho sugestívnou psychologizáciouorfeovského príbehu (Gluck, 2008). Novú inscenáciu Faustaprichádza naštudovať Gintaras Varnas. Po roku 2010 sa Opera SND vo významnejšej miere internacionalizuje, popri domácich sa viac uplatňujú aj medzinárodné inscenačné tímy a zahraniční dirigenti. Svetovú premiéru má pozoruhodné dielo Dorian Gray od slovenskej autorky Ľubice Čekovskej. V Opere SND začína ako hudobný riaditeľ pôsobiť FriedrichHaider, osobnosť európskeho formátu, na poste hlavného dirigenta naďalej v opere pracuje Rastislav Štúr. Slovenskú vokálnu elitu dopĺňajú hosťujúci speváci Pavol Bršlík, Adriana Kučerová, Štefan Kocán, ale i domáci Denisa Hamarová, Tomáš Juhás, Terézia Babjaková, Eva Hornyáková, Katarína Juhásová-Štúrová a ďalší.