Karol L. Zachar – legenda: herec, režisér, výtvarník, výborne kreslil a miloval folklór. Narodil sa 12. januára 1918 v Antole neďaleko Banskej Štiavnice. Študoval na ČVUT v Prahe, ale bližšie mu bolo slovo a herecká tvorba, a tak navštevoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského a absolvoval štúdium herectva na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Mal veľký zmysel pre humor a nezameniteľný hlas, ktorý mu umožnil bez veľkej hlasovej štylizácie stelesňovať starcov už v mladom veku. Zo svetovej klasiky mu boli blízki Shakespeare, Molière, Goldoni; učarovala mu však atmosféra, témy, vône a farby slovenských klasikov – Záborského, Palárika, Chalupku... Mnoho z titulov, pod ktoré sa podpísal ako režisér, malo viacero uvedení: Statky-zmätky, Inkognito, nezabudnuteľné Veselé panie z Windsoru a mohli by sme spomenúť ďalšie z desiatok titulov v SND, televízii aj vo filme. Zachar bol častým hosťom aj v ND Praha a na VŠMU obľúbeným profesorom.

 

Herci pre Zacharovu veľkodušnosť a múdrosť s ním radi spolupracovali, diváci milovali jeho inscenácie. V počte odohraných predstavení sa zatiaľ žiadna z tých činoherných nepriblížila k číslu 647 – toľkokrát bol na scéne v úlohe Jánošíka Michal Dočolomanský v pamätnej Zacharovej inscenácii Na skle maľované. „Hora – mladosť – láska: to sú tri hlavné veci na scéne. A, pravdaže, pieseň! Pieseň je prameň, z ktorého všetko na javisku vyviera. Aj pohyb, aj rytmus, aj tanec!“ Toto tvorivé vyznanie bolo charakteristické pre majstra, ktorý sa narodil v lone slovenských hôr. Rozlúčili sme sa s ním v decembri 2003.

 

Karol Machata a jeho nádherný zamatový hlas, ktorým pohládzal. Narodil sa 13. januára 1928 na Záhorí, v Malackách, a pritom na javisku bol vzorom krásnej slovenčiny. „Hlasom je univerzál, zjavom tragéd a vnútornými i vonkajšími danosťami, pohyblivosťou tela a kadenciou slovného prejavu komik. Nie klaun ani pajazzo.... ale pohotový majster paradoxného slovno-pohybového konania.... Karol Machata je predstaviteľom ideálnej symbiózy techniky a obsahu, teda harmonickosti umelca, ktorá ho urobila uznávaným, populárnym a vlastne aj slávnym“... (A. Kret, Javisko 1/1998).

V rozhovoroch často spomínal dvoch dramatikov, ktorých mal rád – Shakespeara a Čechova. Bol však skvelý v každej postave: prefíkaný Geľo, zaľúbený Romeo, výrazný Ivanov, Hamlet, Crespino v Goldoniho Vejári, Cyrano v Rostandovej komédii, z pera Shakespeara francúzsky Doktor Caius vo Veselých paniach z Windsoru či tragický zrelý, zlomený Kráľ Lear.

 

Do SND sa chodilo na Machatu! Prekračoval žánre i štýly, bol komikom i tragédom. SND a svojim divákov venoval päťdesiat činorodých rokov; radi sme ho vídavali v televízii a počúvali v rozhlase. S rytierom javiska, ako ho mnohí označovali, sme sa rozlúčili v máji 2016.

 

Juraj Slezáček – divadelník celou svojou bytosťou, charizmatický, dobroprajný a priamy, šarmantne noblesný, kolega i šéf a pedagóg, ktorý láskavo aj ironicky komentoval svet a život. Polstoročie sa spája s jeho pôsobením v Činohre SND. A pritom si ho jeho rodičia, a možno i on sám, predstavovali ako lekára či právnika. Narodil sa vo Zvolene 14. januára 1943, jeho život sa však spája predovšetkým s Piešťanmi a Bratislavou. Po absolutóriu na VŠMU sa stal okamžite členom nášho prvého činoherného súboru.

 

Keď sme sa s Jurajom Slezáčkom lúčili, pripomenuli sme, že „jeho charakteristický úsmev ho predurčil na postavy prešibaných mládencov alebo práve naopak čistých a dôverčivých mladých mužov, ktorí narazili na rozpory vo svete dospelých... jemu vlastná satira, nadsádzka, výborné pointovanie a práca s paródiou a iróniou sa dostali do popredia v rýdzo komediálnych a groteskných úlohách“... Prelom k charakterovým postavám znamenala kreácia Pierra Bezuchova v dramatizácii románu Vojna a mier, ale aj úlohy v inscenáciách Tri sestry, Letní hostia, Bockerer, Výnosné miesto a ďalšie. Určite si mnohí radi pripomenú jeho Žandára Vážneho z inscenácie Na skle maľované, Kráľa Filipa II. zo Šašovskej komédie, Valéra z Tartuffa alebo postavu Candyho v hre O myšiach a ľuďoch, kde účinkoval so svojím – neskôr dlhoročným spoločníkom – psom Clorkom. Aj po odchode do dôchodku v roku 2010 účinkoval v inscenáciách Tančiareň a Chrobák v hlave.

Bol to jeden zo smutných rokov, v ktorom sme sa nedlho po Karolovi Machatovi lúčili v auguste 2016 aj s Jurajom Slezáčkom, divadelným principálom s nezameniteľným humorom.