Farár Hlovík sa začal báť vlastných cirkevníkov. Odkedy vypukla cholera, podozrievali ho, že ich chce otráviť hostiami. Zakaždým, keď šiel umierajúcemu prislúžiť Večeru Pánovu, musel oplátku najskôr sám ochutnať. Hlovík v tom nebol sám, sedliaci sa s rovnakým podozrievaním dívali aj na ostatných farárov, lekárov a ošetrovateľky. Posmelení alkoholom, prešli od nezdvorilosti k otvorenej agresivite. Hlovík pred vlastnými cirkevníkmi uteká do vedľajšej dediny skryť sa ku kolegovi netušiac, že toho už sedliaci zabili. Začína sa jeho napínavé putovanie, v ktorom ide o život.

 

Hlovík medzi vzbúreným ľudom nie je typická Záborského próza, je to reportážna literatúra. Na základe výpovedí očitých svedkov zostavil šokujúcu kroniku udalostí odohrávajúcich sa na východnom Slovensku počas sedliackych nepokojov v roku 1831. Vecným, no práve preto strhujúcim jazykom opisuje Hlovíkovo putovanie, zajatie, čakanie na popravu i náhle vyslobodenie. Textu nechýba situačné napätie, dramatické situácie a miestami dokonca ani čierny humor. Záborského text však v prvom rade spochybňuje celý rad predstáv, ktoré sme si o sebe utvorili – o našej holubičej povahe, kresťanskom založení alebo hrdinstve.

 

O sedliackych nepokojoch v roku 1831 existuje množstvo svedectiev, zápisníc a výpovedí, ktoré pred nami vzrušujúcim spôsobom odkrývajú okolnosti, za ktorých sa z miernych a láskavých ľudí stáva lynčujúci dav, ktorý v túžbe po spravodlivosti len násobí krivdy.